Zrazu sama na ihrisku. A čo teraz?!

Individuálny tréning - pre prváka nedosiahnuteľný, pre starších študentov samozrejmosť a pre čerstvého druháka adrenalínový zážitok. Ako dopadlo moje zoznámenie sa s IT? Čítajte ďalej.

Fakultné tréningy. Ách, to bolo srandy, adrenalínu, športového ducha, šťastných chvíľ súdržnosti a všetkého možného. Celý prvý ročník patrila táto aktivita medzi moje najobľúbenejšie a každý deň som sa tešila na ten ďalší tréning.  Ešte o niečo viac som sa však tešila na chvíľu, kedy sa zo mňa stane druhák a ja budem môcť nastúpiť na individuálny tréning – slovo, ktoré sa mi po celom školskom roku stalo až akousi mantrou a mottom. Fráza, ktorú som si opakovala vždy, keď som zahliadla niekoho letieť na ihrisko. Ja som sa, pravdaže, tajne snažila prepašovať s nimi, no nie a nie sa dostať dnu. Ani keď som sa prezliekla za svoju patronku (ktorá o tom nevie, tak pššt), ani keď som vypila nemenovaný elixír a na chvíľu mi narástol nosisko ako nemenovanému fakultnému riaditeľovi. Proste nič.

A potom to prišlo! Koniec školského roka, slávnosť, výlet na Příčnu, kde som si zaobstarala ten najlepší Forcer, aký som tam našla a celá natešená som sa usadila do kresla v kolejke. Trochu nelogické s metlou v ruke, ja viem, ale oproti kreslu bolo zrkadlo a ja som sa v ňom sledovala a čakala, kedy príde tá osudová zmena a ja zostarnem. Toto bola prvá a posledná chvíľa, kedy som sa nevedela dočkať starnutia a ono to neprichádza? No trvalo to celé prázdniny a ja som sa neúnavne každý deň vychystala a s Forcerom som sa prešla na ihrisko, aby som sa potom nešťastná vrátila späť do kolejky. Nevadí, trénovala som sa zatiaľ teoreticky. Prečítala som si všetko, čo som v knižnici a vo fakulte našla o metlobale a lietaní. Každý deň som si študovala aj tabuľu výsledkov ŠFM na ihrisku. Musela som ostať motivovaná, nie že zostarnem a už ma to dovtedy nebude lákať.

*

A tak, po rozraďovacej slávnosti som konečne pocítila zmenu. Nie, nie. Ja som ju vlastne počula. Počula som dupot po schodoch a nadšené hlasy mojich rovesníkov mi okamžite ohlásili, že je to tu. A ja som zamrzla, naštvala sa a ostala nervózna. Tak ja sa už rok teším na túto chvíľu a teraz neviem, čo robiť?! Spravila som pár hlbokých nádychov a výdychov a rozvážnym krokom som sa vydala k ihrisku. Však ono to príde samo.

No, neprišlo. Všetko, čo mi moja pamäť v tom vzrušení umožnila bolo sadnúť si na metlu a vyletieť do vzduchu. Potiaľto to išlo hladko. Potom som si ale opäť povedala: Čo teraz? Na fakultnom tréningu máte kapitánku, ktorá vám presne určí miesto a všetky detaily, ktoré si máte nastaviť. Je tam aj zástupca kapitána, ktorý, ako inak, zastúpi kapitánku vo všetkom, takže ste plne pod dozorom. Keď máte šťastie, je tam aj váš patrón, ktorý je viac než rád, že vám môže odpovedať na tú istú otázku už desiaty raz a pri tom by stačilo prečítať si manuál. A keď už nič iné, každý na koho na KT natrafíte vám dokáže v okamihu poradiť a pomôcť. Ale čo tu? Tu som sama. Nikto tu na mňa zrazu nedáva pozor, nikto ma nevedie. Ak mám šťastie, stretnem tu až jedného-dvoch spolužiakov z fakulty, ostatní sú samí cudzinci a čo je najhoršie, mám tu zrazu nekonečné možnosti a ja neviem čo s nimi.

(Ilustrace: Charlie Ann Whitaker)

*

Tak som si teda povedala, že keď už môžem všade, všetko musím vyskúšať. Začala som ale opatrne a nastúpila som na mne už známy post - strelca. Vyhrnula som si rukávy a zamerala som sa na bránky. S odhodlaním som si to preletela okolo nich a upokojovala sa – veď už len aké ťažké to musí byť trafiť camrál do prázdnych bránok a bez súperov, ktorí by ma stresovali alebo ohrozovali? No poviem vám, o nič ľahšie ako na KT to nie je. Neviem, či sú tie bránky začarované, ale správajú sa tak, akoby ich niekto strážil a bez vynaloženej námahy a zručností veru skórovanie nejde ani tu. Nevadí, nejaké skúsenosti som už mala a na moje veľké potešenie mi to prestrelovanie celkom išlo. Prišiel však čas vyskúšať si aj ostatné posty.

*

Ako druhý prišiel na rad post brankára. Chcela som si vyskúšať byť na tej opačnej strane. Po chvíľke vyčkávania, štelovania sa do najlepšej pózy a prehrávania si všetkých možných spôsobov, ako by mohli prehadzovačky preletieť do brány sa to začalo. V pomerne krátkych intervaloch sa na mňa rútila jedna lopta za druhou a ja som nestíhala sledovať takmer nič. Občas sa mi síce podarilo prehadzovačku zachytiť, bola som z toho však taká nadšená, že som si nevšimla, že na mňa letí už ďalší a nejeden ma trafil do rôznych častí tela. V jednej chvíli som mala podozrenie, že tie lopty nemajú v úmysle trafiť bránky, ale mňa. Keď som už mala modrín a otlakov dosť, zliezla som.

*

Po tomto zážitku som sa potrebovala trochu zotaviť, doplniť energiu a naplniť žalúdok. Predsa len, čakali na mňa tie, podľa mňa, náročnejšie posty a to si vyžadovalo dôkladnú prípravu. Ako prvý som potom vyskúšala post odrážača. Aj toto som si už na KT stihla odskúšať a vedela som, že ma čaká pár horúcich chvíľ. Samozrejme, nemýlila som sa. Tu sa nemá zmysel dlho rozpisovať, každý kto zažil tento post vie, s koľkými modrinami, akými bolehlavmi a akým adrenalínom disponuje. Napriek tomu som vytrvala a vo chvíli, keď som mala viac trafených potloukov po sebe ako tých nevydarených, začalo ma to naozaj baviť. S každým ďalším odrazením som si predstavila, že som na ozajstnom zápase, s ozajstnými terčami letcami. A nie, nehovorí to nič o mojich (neexistujúcich) sadistických chúťkach. Proste si len treba užiť možnosti, ktoré človek má, no nie?

*

A napokon, čerešnička na záver. Kto by nechcel byť úspešným chytačom? Chytiť zlatonku je predsa najväčší ciel zápasu a každý, komu sa to podarí získava prestíž, obdivovateľov, slávu. Opäť nechajme bokom, čo to hovorí o mojej osobnosti a pozrime sa, ako to dopadlo. Asi už sami viete, no biedne. Ja som sa to síce pokúšala rátať, ale nakoniec som to vzdala a neviem vám povedať, koľkokrát som narazila do tribún či spadla z metly pri tom, ako som sa za tou malo mrškou púšťala strmhlav. Samozrejme som si musela vyskúšať všetky tie nemožné pózy, v ktorých by som ju chytila. Ak ste to však ešte neskúšali poviem vám, že chytať malú letiacu loptičku na stále sa pohybujúcej metle, ktorej sa pri tom držíte len jednou rukou je nadľudský výkon. Na druhú stranu by som vám vedela vymenovať, kde všade som narazila aj to, čo všetko som si narazila. Poviem vám ale len toľko – na niektoré miesta na ihrisku si už teda odvtedy dávam sakramentský pozor.

***

Zhrňme si teda, aké to bolo po mojom prvom individuálnom tréningu. Bolo to akčné a plné adrenalínu. Bolo príjemné robiť si na metle, čo sa mi zachcelo, trénovať v hocijakom čase na hociktorom poste. Ale nikdy neverte, keď vám budú tvrdiť, že na IT chrániče nepotrebujete. Moja skúsenosť hovorí, že niet nič lepšie, ako chrániče. Ak sú tu medzi vami nejakí prváci, ktorí sa už teraz tešia na svoje prvé IT, pamätajte – nikdy nie je príliš skoro začať trénovať svoju výdrž a teoretické znalosti. Najlepšia rada odo mňa však znie: Využite prvý školský rok a nabalte si trochu „ochranných vankúšikov“ na kritických miestach, aby ste potom netrpeli tak ako ja. Nebojte sa, kým sa naučíte tie správne pohyby a techniky na metle, všetky nadbytočné vankúšiky zhodíte.

---

Zalíbil se ti článek? Vyjádři svůj názor v komentářích, to je totiž to, co autor článku ocení nejvíce! přidat komentář